Veľká väčšina z nás si pamätá deň, keď sme prišli za rodičmi s psíkovským výrazom v tvári prosiac o malého psíka. (Na konferencii sa síce hovorilo o kravičke, ale neviem si veľmi predstaviť dieťa žijúce v paneláku, ktoré by na Vianoce celým srdiečkom túžilo po kravičke, tak to trošku pozmením.) Drvivá väčšina rodičov má dve možnosti. Buď bude želanie splnené, alebo svoju ratolesť hneď „zrušia“ s tým, že ešte nie je zodpovedné a o toho chudáčika by sa nevedelo postarať. Takého psíka predsa treba kŕmiť, aspoň sem-tam kúpať, mazliť sa s ním a psík nás potom bude mať rád. Tak a teraz si vezmime takú príležitosť. Veľmi často sa ľudia sťažujú, že nikdy nedostali šancu ukázať sa. Moju maličkosť napadlo, že čo keď je to preto, lebo by sa o ňu nevedeli postarať. Príležitosť je ako všetky zvieratká. Ak ju nevyužijeme, nebudeme sa o ňu starať, tak jej tu zrazu nebude. Možno budeme niekedy čakať roky, kým prídu tie naše „Vianoce“, ale keď už na niečo tak dlho čakáme tak si to vychutnáme.
Na psíkovi sa dá ukázať aj postoj ľudí k príležitosti. Sú deti, ktoré mali vždy všetko čo chceli, psa, mačku, kanárika, chameléona, žirafu, ... V podstate im to bolo niekedy dávané ako na bežiacom páse, takže keď jedno zvieratko zrazu dodýchalo tak to nebola žiadna tragédia. Nebudem zovšeobecňovať, lebo nič neplatí stále, ale existuje skupina bohatých ľudí, ktorým príležitosti unikajú jedna radosť. Veď príde ďalšia. Majú konexie, peniaze, drahé auto, nič nie je problém. Zatiaľ.
Potom sú tú osôbky, ktoré sa museli životom pretĺcť sami. Každú korunku slovenskú si zarobili vlastnými rukami a patrične si to aj vážia. Takže keď sa zrazu zjaví príležitosť väčšinou sa jej chopia a starajú sa o ňu so všetkou láskou a nehou. Tu môže nastať problém keď sa objaví príležitosť nie celkom v súlade so všeobecne záväznými predpismi našej republiky, ale aj tak si myslím, že je ešte stále dosť ľudí, ktorí vedia rozoznať nebezpečného buldoga od šteniatka.
A ešte sú tu ľudkovia, ktorí po zvieratku nikdy netúžili. Nikdy nezažijú sklamanie zo smrti havka, ale na druhej strane ani lásku tejto potvory. Tak je na nás aby sme si vybrali.
Ešte by sme si mali uvedomiť jednu vec. Už sme trošku veľkí na to, aby sme doma tíško čakali na Vianoce kedy nám nášho psíka privedie ktosi priamo do náručia. Máme rozum a schopnosti takže niekedy stačí pobehať mesto a psíka si zaobstarať. Tak je to aj s príležitosťou. Nemyslím, že sa vždy oplatí sedieť v kancelárii a čakať na ňu. Na to máme mozgové bunky v našich hlavách, myslím, že sa tam nevyskytli len tak bezdôvodne.
Moje prvé stretnutie s kravičkou ma naučilo veľmi veľa. Máme len jednu šancu prežiť náš život, a ako ktosi môjmu srdiečku veľmo blízky hovorí „Carpe diem“. Tak si nenechajme naše šance ujsť.